Láska

Viem že väčšiná z vás si povie: "No zbohom tak toto čítať určite nebudem!....No určite to stojí zatu námahu si to prečítať

 Snehové vločky... 
Cez okno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy som rada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Ale tento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako pred rokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ na bielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetko úplne iné. Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A však tie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť. 
Práve som sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si priala tajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku. Bolo to také tuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbená ešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nich opadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia, tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmoch a knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jedno upršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpil nový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol to vyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som 
práve sedela sama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec som neprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali “oťukávať“. Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto to pokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jeho prítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku som sa vo vnútri akoby triasla. Taký pocit som ešte nikdy nezažila, ale musím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak som sa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni, kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keď som ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a to nehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, ak mu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, že pre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakala som, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som od neho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sa nezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila a poprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť. Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robili spoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som, prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohla som ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať. Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože som skutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohla spať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školy neprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Teraz som ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce, Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala pri okne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a pod snehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktorého som sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovej zastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryl oči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mi hovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila... a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla som tomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa a snehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa mi ospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, ale až zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmom nebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla som mu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a tak skoro sa určite nevrátia. Spravili sme si teplý čaj, aby sme sa zohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli sme sa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, že neprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla som mu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemal tričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie a nižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa až pri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jeho nohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vo svojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladil moje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viac vzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovne vyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja som 
pocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa ma opýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som, aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a ja som necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme sa spojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že je rovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním, bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Ďalší deň sme sa stretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal, bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem v mojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieť slzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku, keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť aj napriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišla za ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, že som mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič. Jedného dňa som sa rozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si ho spravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, či chcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na ten test, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem o našom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že ma strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo ma úplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedy sa to musela stať. Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola v poslednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho na iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list, ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadla som si na lavičku a začala som čítať: 
Ty vieš, ako som ťa miloval. Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, lebo život sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťa potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som ho mohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej, tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítiš moju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba, láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, ale naposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovať budem. 
Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňou nevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že je niekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý sa má narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretože už je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzali celú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na pery padajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila.

PRIATEĽSTVO,LÁSKA A SMRŤ. Písal sa rok 1999, kedy sa Janka s ním na jednej akcii zoznámila. Bol milý chalan s peknými hnedými očami,milým úsmevom. Začala sa Janka s ním rozprávať a po týždni sa z nich stali najlepší kamaráti. Peter chodil po Janku do školy, odprevádzal ju domov a obaja vedeli, že majú svoj svet. Po škole sa často stretávali u neho doma, kde sa vždy dobre zabávali, počúvali skvelú muziku, tancovali, spievali, bláznili sa. Pre Janku to bol ten najlepší kamarát, na ktorého sa vždy mohla spo 
ľahnúť. Peter Janku podporoval v jej koníčku v tanci a Janka ho obdarúvala svojou lásku a dobrotou. Jedného dňa Peter pozval Janku do kina na film \"LÁSKA A VOJNA\". Peter bol k Janke za posledné mesiace oveľa jemnejší ,starostlivejší, čo si Janka nevedela vôbec predstaviť. Po skončení filmu sa jej Peter opýtal, či by s ním nechcela chodiť. Janka sa naňho usmiala čo znamenalo-áno. Takmer každý im závidel a častokrát ich chceli rozdeliť od seba, no nikdy sa to nikomu nepodarilo, lebo ich láska bola silnejšia a mali k sebe vždy veľmi blízko. Kamarátstvo im vydržalo mesiac, neskôr začali už dni horúcej lásky. Prvé bozky, prvé spoločné nevinné dotyky, horúce objatia. Obaja sa cítili ako jedna duša. Janka mala vtedy 18, a Peter 22. Tolerovali sa navzájom, láskou a úprimnosťou sa obdarúvali. Viackrát ich už rodičia nechceli rozdeliť, lebo sami videli, že ich láska je úprimná láska. Raz, v jednu krásnu noc, boli spolu len on a ona. Ležali vedľa seba, počítali hviezdy......keď sa zrazu Janka rozplakala. Peter sa jej opýtaj, prečo plače. Janka sa mu jemne pozrela do očí a povedala že od šťastia. Peter ju pobozkal....a tak sa stalo to čo sa stalo. Ich telá sa spojili v jedno. Bola to ich prvá noc, prvé spoločné milovanie pod hviezdami. Pre oboch niečo neopísateľné. Na druhý deň Peter musel súrne odcestovať do Prahy, lebo tam mal prácu, na ktorú čakal tri roky. Peter dal Janke na rozlúčku prívesok šťastia a povedal jej tieto slová: \"Čakaj ma,ja sa vrátim. Keď už nebudem ja s Tebou pár dní,tak aspoň nech prívesok dávam ne teba láska pozor.... Janka si prívesok zomkla v dlani a rozlúčila sa. Škola a tanečná šla Janke výborne a časom začala byť populárna. Mala veľa priateliek, veľa ctiteľov, no jej srdce jej bilo len pre toho pravého, od ktorého nedávno dostala prívesok. Janka začala vystupovať s rôznymi tanečníkmi na rôznych akciách, až sa tá správa dostala k Petrovi do Prahy, pomocou televízora, kde videl Janku tancovať. Peter sa jej od tej chvíli pokúšal dovolať, no nepodarilo sa mu to tak sa vrátil domov. Janku našiel sedieť pri kozube a keď sa ich oči stretli, boli ešte šťastnejší ako predtým. Peter povedal, že ho dojalo ako tancovala, no hlavne, s akým citom a láskou. Jankina popularita stúpala.Mala však fanúšikov, milióny zamilovaných listov. Peter ju vo všetkom podporoval a tešil sa spolu s ňou. Vtedy 20.decembra sa mali stretnúť pri fontáne, lenže Janka neprichádzala a Peter sa obával. O 5minút mu zazvonil mobil a tak sa dozvedel, že Janka jeho láska mala vážnu nehodu. Peter utekal do nemocnice ako len vedel. Objali sa, pozreli si jemne do očí a ich pohľady boli plné lásky.Janka stihla už povedať len pár slov, ktoré zneli takto: \"Peter,ľúbim ťa\" Janka zomrela. Peter nevedel čo, čo má robiť. Zavolal lekára, no aj on mu to len potvrdil. Peter vybehol na chodbu, na ktorej bola sestrička, ktorá mu oznámila, že Janka bola tehotná. Peter už bol na konci so silami. Sám vedel, že stratil Janku, svoju lásku. Ale aj dieťatko? To bolo preňho priveľa. Keď vybehol z nemocnice, vbehol aj on pod auto. Čo sa stalo? Hneď zomrel aj on. Rodičia oboch detí boli zúfalí, lebo strata detí je veľká bolesť a nevedeli sa z toho spamätať. Jedno je však isté-Janka a Peter boli jedno telo, jedna duša. Spolu žili na zemi a spoločne zomreli v tej istej tragédii. Ich láska bola pevná, no žiaľ pokračuje už len v nebi!

Prvýkrát ho videla cez okno. Priam šialenou rýchlosťou sa hnal okolo ich domu na skateboarde a pichlo ju pri srdci keď videla ako nebezpečne sa rúti na zábradlie. Zrazu začula náraz. Naklonila sa cez okno aby videla lepšie. Chlapec ležal na zemi. Laure sa rozšírili oči. Bože! Rútila sa dole schodmi a našťastie mala ako vždy vo vrecku vreckovky. Dostala sa ku chlapcovi okolo ktorého stála banda chlapcov na skateboardoch. Odstrčila ich aby sa dostala bližšie ku chlapcovi. Mal zatvorené oči a čierne oči mal od krvi. Laura sa mu snažila zotrieť krv z čela a rýchlo vyťukala na mobile číslo záchrannej služby. Zrazu si všimla že chlapec otvára oči. Mal krásne zelené oči ale pozrel na ňu z bolestným výrazom na tvári. \"Pomôž mi!\" zašepkal unavene a znova zavrel oči. Kým prišla sanitka, silno ho držala za ruku. Do sanitky nastúpila aj ona a celý čas chlapcovi niečo rozprávala. \"Všetko bude dobre, všetko bude zase dobre...\" horúčkovito šepkala a pomyslela si že ani netuší ako sa chlapec volá. O chvíľu sedela na ošúchanej lavičke a pila kapučíno z automatu ktoré jej vôbec nechutilo. O chvíľu vyšiel doktor a pýtal sa jej na chlapcovo meno. \"No...ja...netuším. Dnes som ho videla prvý krát,\" odvetila Laura. Doktor na ňu pozrel akosi prekvapene. \"Zachrániť človeka ktorého ani nepoznáš...si dobrý človek,\" usmial sa na ňu doktor. \"A ako mu je?\" spýtala sa. 
\"Celkom dobre. Neutrpel žiadne vážnejšie zranenia. Ale musí veľa oddychovať. Jediné slová čo nám dnes povie budú jeho meno a priezvisko,\" usmial sa doktor. Laura bola sklamaná. Doktor jej to hned videl na tvári. \"Môžeš za ním ísť...ale nerozprávaj sa s ním, to by ho len vyčerpalo.\" Laura sa vdačne usmiala a vošla. Chlapec bol bledý ale mal otvorené oči. Prezrel si ju a usmial sa. Vtedy si Laura uvedomila celkom nový pocit. Bola zaľúbená! Podišla ku chlapcovi a mala strašnú chuť sa ho niečo opýtať. Ale nemohla. Chlapec si ju len prezeral a povedal zachrípnutým hlasom: \"Ty si ma zachránila,\" usmial sa na ňu, ale akosi trpko. Dala si prst na ústa nech nehovorí. Chlapec pomaly prikývol a znova zavrel oči. Zrazu jej zazvonil mobil...musela ísť domov...či už chcela alebo nie. 

Celý čas doma plakala a plakala. Zachránila chlapca, dokonca sa doňho zaľúbila. A nevie ani jeho meno ani jeho adresu. Nevie o ňom absolútne nič. Stále si však pamätala jeho peknú tvár a ustatý hlas. \"Ty si ma zachránila,\" počula stále dookola v hlave. Pomaly sa zmierovala s tým že ho už nikdy neuvidí, keď zrazu začula zvonček. Bol to on! Krásne sa na ňu usmial. \"Ahoj, ty moja záchrankyňa! Volám sa Martin. Ďakujem že si mi pomohla,\" povedal a pobozkal ju na líce. Laura sa naňho usmiala. Posielali si smsky. Volali si. Začali sa stretávať. A raz jej povedal: \"Milujem dievča ktoré mi zachránilo život,\" a pobozkal Lauru na ústa. Odvtedy sú stále spolu..............PRAVDIVY PRIBEH